"Nová" organizácia poznania a informačná veda

Jela Steinerová

Úvod

Internet a informačné technológie menia východiskové pozície súčasnej knižničnej a informačnej vedy. Digitalizovaný informačný priestor a mediálne priestory spôsobujú z hľadiska možností príjmu informácií nielen väčšie otvorenie prístupu, ale aj zvyšovanie chaosu neorganizovaných informácií. Preto postupne vzrastá význam disciplíny, ktorá hľadá čo najlepšie metódy na štruktúrovanie zaznamenaných informácií. Ide o organizáciu poznania v najširšom zmysle slova. Vývin organizácie poznania poukazuje na postupný prechod od tradičných hierarchických štruktúr - ako napr. klasifikačné systémy, k voľnejším indexačným systémom, slovníkom a tezaurom až k plným textom, delinearizovaným textovým štruktúram (napr. hypertextom) a netradičným modelom či metajazykom, všeobecným reprezentačným nástrojom pochádzajúcim z umelej inteligencie (napr. asociatívne siete, produkčné pravidlá, procedúrne metódy, rámce, atď.)

V tomto príspevku sa pokúsime poukázať na význam organizácie poznania pre informačnú vedu a prax informačných inštitúcií. Zovšeobecníme spoločné vzťahy medzi realitou, poznaním a ich zaznamenaním, vyjadrením a použitím v špecifických situáciách pri komunikovaní informácií v spoločnosti. Východiskom budú najmä semiotické vlastnosti poznania. Základnou otázkou je problém interpretácie a reprezentácie poznatkov a objektov. Platia doteraz známe zákonitosti teórie interpretácie aj v novom "digitalizovanom" priestore? (použijúc terminológiu M. Castellsa v "kyberpriestore"). Aké sú typické vlastnosti základných skupín používateľov v tomto priestore? Menia sa ich očakávania, potreby a požiadavky? Aké má vlastne postavenie človek v "novej" organizácii poznania?

1 Fyzický a intelektuálny prístup k informáciám a informačným zdrojom

Zásadná semiotická zmena tradičných knihovníckych prístupov nastáva vo vzťahu objektov reality a ich zobrazenia (reprezentácie). Od fyzického prístupu k fondom, ktorý bol daný lokalizáciou dokumentov prechádzame k intelektuálnemu prístupu zameranému na využívanie digitalizovaných informácií (napr. digitálna knižnica). V čom sa menia tradičné prístupy organizácie poznania v týchto súvislostiach? Menia sa najmä v dôraze na podporu selekcie, analýzy, syntézy, interpretácie a prezentácie informácií zo zdrojov. Nestačí jednoduchá navigácia či lokalizácia zdroja, sekundárne informácie bez interpretácie či analýzy sú pre dnešných používateľov nedostatočným výstupom informačných systémov a služieb. Preto hovoríme o "novej" organizácii poznania v súlade s trendmi "novej" umelej inteligencie.

Organizáciu poznania chápeme ako súbor metód na štrukturáciu reality so snahou o zachytenie ontologického obsahu štruktúr poznania. Už od čias Ranganathana sa snažíme členiť realitu prostredníctvom rôznych kategórií bytia. Napríklad Ranganathanova fazetová klasifikácia sa opiera o tieto ontologické kategórie: čas, priestor, hmota, energia, osobnosť, tematická oblasť. Dodnes sa tieto kategórie rozpracúvajú a používajú v rôznych nástrojoch a modeloch poznania. Reprezentácia poznania znamená najmä zobrazenie reality (objektu) so zachytením jeho funkcií a sémantického vzťahu medzi ním a zobrazením. Čiže ide o dohovorenú abstraktnú typovú štruktúru poznania a zároveň proces opisu vývoja tejto štruktúry.

Intelektuálny prístup k informačným zdrojom kladie dôraz na informáciu ako psychickú a sociálnu konštrukciu súvisiacu s osobnosťou človeka a jej vývojom (genetickým či historickým). Informácia nie je ukončený objekt či produkt, ale skôr proces vytvárania významov. Je typicky ľudským procesom a odráža kognitívnu, emocionálnu, sociálnu a fyzickú zložku ľudskej osobnosti

Ak akceptujeme takéto netradičnejšie chápanie informačnej služby v knižniciach či iných informačných inštitúciách, musíme hľadať aj dokonalejšie nástroje organizácie poznania, ktoré by prirodzenejšie podporovali tvorivý proces využívania informácií oproti doteraz známym a používaným informačným jazykom. K takýmto nástrojom môžeme priradiť celú škálu modelov a jazykov na reprezentáciu poznania v inteligentných systémoch. Aktuálne sú modely a metamodely, ktoré sú schopné evolúcie, reprezentujú určitú dynamiku procesov využívania informácií, zachytávajú kontext, zmenu, individuálnu situáciu.

2 Vlastnosti novších nástrojov organizácie poznania

Aké vlastnosti teda vyžadujeme od novších nástrojov organizácie poznania v súčasnosti? V prvom rade vyjadriteľnosť pojmov a ich významov, schopnosť určovať ich začleniteľnosť do širších tried (najmä vzájomné vzťahy) a schopnosť vyjadriť ich použiteľnosť v konkrétnej situácii. Ideálna je ich kombinácia v sémantických, syntaktických a pragmatických aspektoch semiotiky. Príkladom takéhoto riešenia môže byť vznik rámcovej reprezentácie poznania, ktorej zakladateľom sa stal Marvin Minsky.

Ani tieto aspekty však nestačili na vyjadrenie reality a zachytenie čo najvhodnejšej reprezentácie poznatkov a myšlienkovej činnosti človeka. Nová umelá inteligencia prináša myšlienky zbližovania prirodzených (ľudských) zobrazení (reprezentácií) a umelých systémov reprezentácie poznania. Ich stretnutie či splynutie zatiaľ nevieme celkom presne predvídať. Pôjde o prenikanie virtuálnej reality do reálneho života? Alebo o prispôsobovanie človeka technológiám postupnou integráciou prirodzeného (ľudského) a umelého? "Nová" umelá inteligencia sa totiž v súčasnosti obracia od skúmania individuálnych kognitívnych procesov k sociálnym a kultúrnym aspektom fungovania poznania ako ku kontextu, ktorý v konečnom dôsledku determinuje správanie objektov reality v systémoch.

Požiadavky na kvalitnú a efektívnu organizáciu a reprezentáciu poznania súvisia s koncepciou inteligentného prieskumu. Ten sa charakterizuje ako informačný prieskum s využitím výsledkov výskumov kognitívnej vedy a umelej inteligencie. "Nová" organizácia poznania a "nová" informačná veda sa tu "napájajú" z prameňov zmeny paradigmy teoretického myslenia v súvislosti s modelmi spracovania informácií a ich simuláciou v umelých systémoch.

Na základe rozvoja týchto vied rastie význam sémantickej organizácie poznania v sieťach. Význam slov a význam vzťahov medzi nimi vytvárajú rámec na aplikáciu poznatkov v kontextoch. V priebehu prieskumu a v rámci organizácie poznania sa čoraz častejšie umožňuje aktívne ovplyvňovanie štruktúr poznania zachytením zmien a spätnej väzby. Používateľ si môže prezerať viaceré významy a podľa nich postupne rozširovať prieskum. Nová organizácia poznania sa preto zameriava najmä na podporovanie presnosti, multimediálnosti, transparentnosti a jednoduchosti použitia pojmov pri formulovaní dotazov. Smeruje vlastne bližšie k prirodzeným komunikačným a kognitívnym vzorom. V kontexte čoraz otvorenejšieho priestoru v prístupe k informáciám by organizácia poznania mala pomáhať pri eliminovaní a selekcii nevhodných informácií. Prepájanie rôznych foriem informácií súvisí s jednotným prístupom k ich vyhľadávaniu. Aj na strane organizácie poznania sa objavuje multimediálnosť a jednoduchosť prístupu k organizovanému poznaniu.

Technológie postupne prekonávajú fyzické obmedzenia prístupu k informačným zdrojom. Intelektuálny prístup je založený na lepšom poznaní kognitívnych aspektov poznania a ich zachytávaní v novších pojmových štruktúrach. Kognitívna veda napríklad skúma aspekty, ktoré vedú k vzniku pojmov, ako napr. generátory a inhibítory myslenia závislé od typov osobností. Ako prvé boli identifikované asociácie (najviditeľnejšie a empiricky overiteľné). Na nich sú založené asociatívne metódy v jazykoch reprezentácie poznania, najmä asociatívne siete, ktoré možno rozdeliť na sémantické siete, kauzálne siete a neurónové siete, príp. konekcionistické modely. Takáto organizácia poznania podmienila aj vznik tzv. asociatívneho (pojmového) prieskumu.

Okrem asociácií však existuje viac ďalších možných generátorov a inhibítorov myslenia, ktoré vplývajú na spracovanie pojmov. Ide najmä o analógie, metafory, vzory praktickej činnosti, prvé informácie, domináciu a iné, doteraz možno ešte neobjavené aspekty prirodzeného ľudského myslenia. Ich simulácia prostredníctvom systémov umelej inteligencie nám však pomáha aj pri riešení komplexu otázok organizácie poznania a informačného prieskumu. Z hľadiska kognitívnej vedy sa pri organizácii poznania najviac uplatňujú procesy kategorizácie a formalizácie pojmov. Tieto procesy sú však do značnej miery subjektívne, dané nielen typom osobnosti či vzdelanostnou úrovňou, ale aj typmi kategorizácie pojmov pri myslení. Doteraz sa rozlišujú prinajmenšom dva takéto typy. Typ, v ktorom prevláda praktická manipulácia s predmetmi a typ, v ktorom prevláda kategorizácia pojmov na základe spoločných vlastností určitých objektov.

Intelektuálny prístup k informáciám otvára nové problémy organizácie poznania, najmä z hľadiska elektronických informácií. Projektovanie systémov organizácie poznania sa musí orientovať na princíp neurčitosti, variety a zložitosti, ktoré charakterizujú ľudské procesy poznávania. Najzávažnejšou otázkou je určenie zmysluplných fragmentov poznania a ich vzájomných vzťahov. Na úrovni identifikácie ide o rozhodovanie o súborných dokumentoch, zložených z viacerých častí. Podstatnou je tu otázka o identifikovaní týchto častí a zavedení vzťahov týchto častí navzájom a ich vzťahov k celku. Ďalšou problematickou otázkou sa stáva identifikácia zmien (modifikácií) jednotlivých častí. V týchto súvislostiach sa hľadajú možnosti pojmového zobrazenia mien (často v určitej hierarchii) a miery obsahových informácií v týchto menách (názvoch).

3 Modelovanie poznania a organizácia poznania

Tradičnejšie jazyky organizácie poznania používané v knižničnej oblasti modelujú realitu s cieľom pridať k dokumentom informácie o nich. Katalogizačné a klasifikačné údaje a postupy v súčasnosti získavajú novšie uplatnenie aj v oblasti manipulácie s elektronickými informáciami (napr. v systémoch dokumentového manažmentu, v internete - webovských aplikáciách a v digitálnych knižniciach). V modernejšej terminológii sa tieto údaje nazývajú metainformáciami o digitalizovaných objektoch. Umožňujú popis, organizáciu, "objavovanie" a prístup k informačným zdrojom v sieťach. Tým sa čoraz viac približujú k metódam modelovania poznatkov a objektov reality. Preto sa bližšie pozrieme na možnosti modelovania poznatkov v súvislosti s hľadaním novších metód organizácie poznania.

Model môžeme definovať ako zobrazenie (projekciu) časti reality podmienené ľudskou kognitívnou činnosťou. V užšom (aplikačno-technologickom) zmysle slova je model reprezentačným systémom, ktorý vytvára vzťahy, rozhranie medzi človekom a systémom. Každý model musí počítať s tým, že poznatky musia byť vyjadrené (prostredníctvom významu pojmov), začleňované do vzťahov s inými poznatkami a využiteľné, určené pre špecifické ciele. Semiotika (všeobecná lingvistika, veda o znakoch) rozpracovala už dávnejšie tieto tri základné aspekty znakov : sémantiku, syntaktiku a pragmatiku. Pri modelovaní zložitých spoločenských problémov vrátane poznatkov či objektov reality sa tieto aspekty prejavujú aj v jednotlivých metainformáciách.

Zo sémantického hľadiska ide pri metainformáciách ako modeloch najmä o jednotlivé vlastnosti (atribúty) objektov a poznatkov. V knižničných systémoch sú množiny týchto vlastností vopred definované v známych štandardoch a formátoch (ako napr. MARC a jeho konkrétne aplikácie). Oproti internetu (webovským aplikáciám) a dokumentovému manažmentu pri práci v skupinách je rozsah sémantických údajov (stelesnený v popise vlastností dokumentov) najširšie prepracovaný práve v univerzálnosti katalogizačných a klasifikačných nástrojov. Pri ich rozpracovaní sa z hľadiska modelovania začínajú tieto nástroje približovať k metódam objektovo orientovaného modelovania, najmä pri členení na určité triedy objektov (napr. dokumentov) s ich vlastnosťami, funkciami dedenia, špecializácie či vytvárania príkladov.

Syntaktické hľadisko je v zásade spojené so štruktúrou a štrukturáciou poznatkov prostredníctvom pojmov. Vopred treba určiť typy vzťahov medzi jednotlivými zložkami poznatkov (pri objektovo orientovaných metódach sú často podmienené ontologickou štruktúrou poznatkov, ktorá modeluje realitu prostredníctvom jej funkčných častí a ich vzájomných vzťahov). Otázky vzťahov medzi vlastnosťami objektov a zložkami poznatkov sú v tradičných knižničných nástrojoch organizácie poznania nedostatočne rozpracované (napr. MARC). Tu je potrebné zdokonaľovať vlastnosti novej organizácie poznania.

Podobne je to aj s pragmatickými aspektmi modelovania poznatkov. Problémom je vyjadrovanie spojenia pojmov s konkrétnymi situáciami ich použitia, s konkrétnymi používateľskými skupinami. Niektoré kognitívne metódy sa tu zameriavajú na viacrozmernosť poznatkov. Snažia sa vopred premyslieť a reprezentovať viaceré možné významy, viaceré možné situácie a interpretácie. Tento princíp vyústil do tzv. polyreprezentácie poznania. Otázka však je, či môžeme vopred definovať všetky situácie, ktoré spúšťajú konkrétnu reprezentáciu a interpretáciu. Tu sa nová organizácia poznania znovu dostáva k problému lepšieho pochopenia fungovania ľudskej myšlienkovej a poznávacej činnosti. Modely kognitívnej vedy však doteraz dokazujú, že logická a intuitívna činnosť ľudského myslenia je neoddeliteľne prepletená s emocionálnou a nevedomou časťou a že podiel emocionálnej zložky na tvorbe a využívaní poznatkov je pravdepodobne vyšší, ako sa pôvodne predpokladalo. Tým sa pokusy o vytváranie reálnych modelov poznatkov komplikujú. Na druhej strane je to výzva pre kognitívnu vedu, ale aj pre informačnú vedu.

4 Digitálne knižnice a organizácia poznania

Digitálne knižnice a širšie manipulácia s digitálnymi objektmi prinášajú okrem zásadných problémov modelovania poznatkov aj praktickejšie problémy spojené s jednoznačnou identifikáciou autora alebo osoby spojenej so životným cyklom digitálneho objektu. Ďalší aktuálny problém sa objavuje na povrchu pri snahách o určenie "povolených" operácií s jednotlivými objektami (vo výskumoch digitálnych knižníc najmä copyright a transakcie spojené s využívaním a prístupom k digitálnym objektom). Znovu sa ukazuje, že nad technologickými možnosťami v reálnom živote prevládajú sociálne (a organizačné) zákonitosti použitia digitálnych objektov. Technológie ich totiž z hľadiska svojich funkčných možností predbiehajú rýchlosťou vývoja. Nie všetky metódy (napr. z hľadiska copyrightu) sú jednoznačne a ľahko prenositeľné z "fyzického" prostredia (napr. tradičných knižníc) do elektronického prostredia. Preto treba venovať viac pozornosti metódam organizácie poznania v tomto prostredí. Tu musí informačná veda kombinovať kognitívne a sociálne (komunikačné) postupy, práve pri aplikáciách informačných technológií.

Problémom organizácie poznania pri digitálnych knižniciach, dokumentovom manažmente (manažmente poznatkov) a webovských dokumentoch je reprezentácia intelektuálneho obsahu (poznania). Napríklad v digitálnych knižniciach sa uchováva obrovské množstvo foriem, médií, formátov, ktoré by nemali podmieňovať samotnú organizáciu poznania. Podstatný je obsah (poznania), jeho uchovávanie a perspektíva využitia. Problém dlhodobého uchovávania síce súvisí s možnosťou "prežitia" použitého média, ale dôležitá je aj dlhodobosť a perspektívnosť používania nástrojov organizácie poznania. V tomto zmysle webovským systémom chýba lepšia organizovanosť s pridanou hodnotou (analýza, syntéza, interpretácia). Preto sa vo výskumných laborátoriách amerických univerzít okrem iného vyvíjajú WWW systémy druhej generácie, ktoré kladú dôraz na logické a sémantické aspekty množstva rôznorodých údajov. Tie sa stelesňujú najmä v reprezentácii kontextu (kontextov), individualizovaných a skupinových používateľských modeloch a ontologických reprezentáciách prostredia.

Aj výskumy digitálnych knižníc ukazujú, že čoraz väčší vplyv v nich nadobúdajú sociálne a ľudské faktory. Do protikladu sa tu postupne stavia funkcia vyhľadávania s funkciou skutočného "nachádzania" relevantných informácií (search versus find). Technológia kognitívnych (inteligentných) agentov ako reálna aplikácia umelej inteligencie a kognitívnej vedy sa uplatňuje najmä v prirodzených ľudských procesoch podpory riešenia náročnejších problémov ("poradcovia" či "konzultanti" pri rozhodovaní v rôznych špecializovaných situáciách a aplikáciách, pri riešení problémov, aj v oblasti vyhľadávania informácií). Aj nová webovská architektúra teda smeruje k spravovaniu, manipulácii a využívaniu informácií na logickej a sémantickej úrovni v protiklade so známym princípom fyzickej hypertextovej väzby ("linky").

5 Možnosti kognitívnych modelov

Kognitívna veda prináša podnety prostredníctvom rozpracovaných modelov vnímania, pamäte a myslenia. Napríklad The Whole Brain/Four Quadrant Model (Ned Herrmann) vychádza z tradičného členenia funkcií mozgu na pravú a ľavú hemisféru, s kognitívnymi a intelektuálnymi aspektmi, vrátane osobných preferencií, štruktúrnych a emočných prvkov. Okrem toho sa počíta s princípom "dominancie" určitých funkcií. Tento model metaforicky interpretuje spôsob myslenia a uprednostňované spôsoby poznávania. Prvým z nich je A, ľavá horná (cerebrálna) zložka vyznačujúca sa analytickým, matematickým, technickým myslením a riešením problémov. Druhý spôsob, B, je ľavá spodná (limbická) zložka, ktorá sa vyznačuje riadením, konzervatívnosťou, plánovaním, organizovaním a správou (administráciou). Tretí spôsob, C, označený ako pravá spodná (limbická) zložka sa vyznačuje interpersonálnymi, emocionálnymi, hudobnými a duchovnými modmi a funkciami "rozprávača". Pravá horná cerebrálna zložka (D), uprednostňuje imaginatívnosť, syntézu, umelecké, holistické a konceptuálne spôsoby myslenia. Tento príklad jasne ukazuje, že kognitívna veda pristupuje k otázkam modelovania poznania v celostnejšom prístupe a že prináša inšpirácie pre informačnú vedu práve v oblasti organizácie poznania.

Aktuálne modely organizácie poznania, najmä praktické modely poznatkov, modelujú jednotlivých "kognitívnych agentov" (riešiacich problémy). Väčšina z tradičných modelov ignoruje sociálny a organizačný kontex, nehovoriac už o emocionalite. Preto sa hľadajú rámce na reprezentáciu alternatívnych, aj konfliktných hľadísk v určitých vymedzených doménach. Popis (reprezentácia) týchto hľadísk sa v modelovaní organizuje do hierarchie, ktorá umožňuje používateľom pochopiť pohľady ostatných používateľov a vytvárať si svoj kognitívno-sociálny kontext.

Základné argumenty spochybňujúce možnosti simulácie prirodzeného ľudského myslenia v modeloch poznania sa opierajú o princípy vedomia (vlastného uvedomenia, subjektivity), autonómie, intencionality (zameranosti, cieľavedomosti ľudského myslenia a poznávania) a jednoty (celok je viac ako súbor jednotlivých častí). Všetky tieto vlastnosti sú spojené metaúrovňou ľudskej kognitívnej činnosti, o ktorej zatiaľ existuje dosť málo poznatkov. Prvýkrát sa vo filozofii metaúroveň formuluje v prácach skúmajúcich vzťahy jazyka a myslenia (Wittgenstein). Podobne je problematické modelovať hodnotový aspekt poznania (prostredníctvom jeho organizácie), tvorivosť, predstavivosť, motiváciu, emocionalitu. Ak však nové modely poznania prekonajú pôvodné deterministické predstavy (čo sa už v súčasnosti úspešne realizuje), potom môžeme uvažovať o takej novšej organizácii poznania, ktorá sa bude prispôsobovať prirodzeným vlastnostiam ľudského poznania. Bude dynamická, schopná organizovať neúplnosť, nepresnosť, nejednoznačnosť, neuzavretosť. Bude schopná vyvíjať sa so sociálnou, kultúrnou a organizačnou podmienenosťou poznania, podporovať interaktívnosť a kooperatívnosť a hodnotový vzťah poznania ku skutočnosti.

6 Zmeny interpretácie a reprezentácie v digitalizovanom priestore

Ukazuje sa, že technologická digitálna revolúcia umožňuje vytvárať nové "umelé" svety. Tieto svety pritom poskytujú pravdpodobne aj niečo iné ako iba jednoduchú simuláciu či odraz nášho existujúceho sveta. Napríklad dnes nevieme celkom jednoznačne odpovedať na otázku, na čo by nám malo byť (umelé) zariadenie na rozpoznávanie pocitov, avšak na týchto systémoch sa pracuje a postupne začínajú prenikať von z výskumných laboratórií. Preto je celkom reálne predpokladať, že v takomto vývoji nastanú aj zmeny v možnostiach interpretácie a reprezentácie digitalizovaných poznatkov.

Interpretácia (poznatkov) je procesom prisudzovania významov entitám (objektom, udalostiam, činnostiam) v závislosti od konkrétneho kontextu, najmä situácie, v ktorej sa subjekt nachádza. Už len v prostredí digitálnej knižnice vidieť, že možnosti interpretácie a reprezentácie sú oveľa bohatšie ako v tradičnej knižnici. Pritom vývoj je skôr evolučný, to znamená, že novšie nástroje prístupu a organizácie poznania nenahradzujú tradičné knižničné funkcie, ale ich integrujú do novšej kvality. Aj digitálna knižnica je skôr "hybridnou knižnicou" v tom zmysle, že integruje správu a organizáciu fyzického miesta so správou a organizáciou digitálneho priestoru.

Prístup k informačným objektom a ich interpretácii je rýchly, dynamický (akceptuje zmeny interpretácie poznatkov v čase) a integruje sa priamo do zdrojov. Rozvoj organizácie poznania preto možno vidieť v postupnej integrácii interpretácie do jej nástrojov, ako aj do informačných zdrojov. Organizácia poznania sa musí prispôsobovať používateľovi. Jej systém by mal umožniť prepojenie modelu používateľa a modelu prístupných zdrojov prostredníctvom nových interpretačných prístupových mechanizmov (agentov). Systém na podporu interpretácie by sa mohol priblížiť kognitívnym agentom podporujúcim kreativitu tým, že sa vyhodnocuje množstvo existujúcich tvorivých riešení problémov a z nich sa odvodzujú návrhy na riešenie aktuálneho problému.

Digitalizovaný priestor otvára nové možnosti organizácie poznania pri zachytávaní viacerých interpretácií reality. V praxi sa to prejavuje napríklad ako "multitezaurový manažér" či sprievodca štruktúrovanou terminológiou. Podstatné je, že takáto organizácia poznania akceptuje vývoj, zmenu a umožňuje dokonca priebežné "učenie sa" samotných štruktúr organizácie poznania. Ak je vyriešený problém prístupu, jeho rýchlosti či bezprostrednosti kontaktu s približovaním prirodzenosti ľudskej komunikácie, potom sa môže viac priestoru venovať práve "intelektuálne" náročnejšej stránke organizácie poznania, najmä procesom interpretácie a ich podpory.

Organizácia poznania v digitálnych knižniciach sa približuje k interpretačným aspektom prostredníctvom otázok zameraných na skúmanie ľudí, jednak ako individuálnych používateľov, jednak aj ako členov skupín a komunít, tvorcov, používateľov, manažérov informácií, ktorí sa neustále učia. Tým sa aj pre organizáciu poznania stáva kľúčovým problémom spoznanie prioritných funkcií poznania pre určité používateľské komunity, ako aj spoznanie individuálnych kognitívnych procesov podporujúcich interpretáciu a využívanie poznatkov. Organizácia poznania v digitálnom priestore, podobne ako tvorba, využívanie a interpretácia informácií sú sociálne podmienenými činnosťami. Ukazuje sa, že od úspechov pri vytváraní používateľských rozhraní sa budeme môcť posunúť až k vytváraniu používateľsky flexibilných systémov organizácie poznania. Pritom treba brať do úvahy prelínanie ľudských funkcií pri manipulovaní a organizovaní poznania, od tvorcov k používateľom a ich rôznym skupinám. Napríklad iná interpretácia bude potrebná pre vedeckých pracovníkov a iná pre deti, pritom doména poznania ostáva rovnaká. Podobne to je s využívaním legislatívnych dokumentov (úroveň právnych expertov a úroveň bežného občana).

7 Nové funkcie organizácie poznania

Ďalšou vlastnosťou organizácie poznania v tomto zmysle je učenie sa narábať s jej metódami a podpora týchto učiacich funkcií systémami (v digitálnych knižniciach). Tvorcovia informácií pravdepodobne budú potrebovať iné, novšie podporné nástroje s včlenenými (všeobecnými) funkciami organizácie poznania pri komunikovaní významov v skupinách. Tiež musíme rozlišovať rôzne úrovne všeobecnosti pri reprezentácii a interpretácii poznania, požiadavky dynamiky, prenositeľnosti, bohatosti vzťahov medzi rôznymi informačnými objektmi. Organizácia poznania by mala "prevziať" aj funkcie filtrovania a selekcie informácií, navigácie, ale aj prvotnej analýzy a prezentácie. Nové formy "digitálnej" sieťovej komunikácie (ako chat rooms, podporné konzultačné systémy či siete) prinášajú aj novú "kultúru" organizácie poznania. V tomto priestore začínajú nadobúdať význam produkty a systémy "šité na mieru". Preto by sa takto mala "správať" aj organizácia poznania, akceptovať rozdiely v potrebách medzi napr. akademickým prostredím a bežným používateľom.

Organizácia poznania v "novších" aplikáciách sa až nebezpečne začína približovať nástrojom reprezentácie poznania v umelej inteligencii. Dominantným faktorom je ľudské myslenie a poznávanie. Na základe jeho poznania sa navrhujú virtuálne prostredia s podpornými funkciami pri riešení problémov. Kognitívne a behaviorálne skúsenosti používateľov sú včlenené do nástrojov vyhľadávania informácií a podpory ich využívania.

Príkladom kognitívnych štýlov je členenie na tematickú závislosť a tematickú nezávislosť, prípadne explicitné rozdelenie na neskúsených (nováčikov) používateľov a skúsených používateľov (z hľadiska manipulácie s technológiami alebo z hľadiska zručností pri využívaní informačného prieskumu).

Iné členenie z hľadiska štýlov učenia a následných behaviorálnych vzorov rozlišuje "holistov" (pristupujúcich k problémom z pohľadu celku) a "serialistov" (pristupujúcich k problémom prostredníctvom spájania jednotlivých konkrétnejších častí). Na základe toho môžeme odvodiť, že jedna skupina používateľov preferuje v organizácii poznania pojmové mapy, ktoré odrážajú celok v jeho súvislostiach (holisti) a druhá skupina preferuje zoznamy kľúčových slov, z ktorých si postupne buduje svoju reprezentáciu problému (serialisti). Organizácia poznania preto musí byť flexibilná aspoň pri samoorganizácii niektorých základných kognitívnych a behaviorálnych funkcií. Klasifikačné metódy založené na umelých neurónových sieťach sa v súčasnosti čoraz viac približujú k tomuto ideálu.

Zásadná zmena v interpretácii a reprezentácii oproti tradičnému knižničnému prístupu je teda v tom, že vzťah medzi realitou a interpretáciou je pružnejší, podporuje variabilnosť interpretácie v jej jednotlivých štádiách, zmeny kognitívnych stavov v priebehu riešenia problémov. Organizácia poznania umožňuje podporovať zložité intelektuálne procesy súvisiace so správaním rôznorodých skupín pri vyhľadávaní informácií členených podľa ich kognitívnych či sociálnych charakteristík.

Organizácia poznania by preto mala podporovať aj doteraz "tabuizované" súčasti prirodzeného ľudského myslenia a poznávania, ktoré nemusia byť "zaťažené" tradíciou knižničnej a bibliografickej systemizácie. Prevládajúca vedecká metóda, logika a racionalizmus vo filozofickom zmysle slova obmedzovali procesy modelovania a využívania poznania, potláčali prirodzené ľudské a spoločenské prvky, zámerne zjednodušovali a redukovali problémy na povrchovo pozorovateľné javy. Dnes už je situácia iná. Aj vďaka pokroku v technológiách sme v súčasnosti schopní podporovať a modelovať aj prirodzené ľudské a sociálne aspekty kontaktu človeka a informácií. Príkladom môže byť v tejto súvislosti podpora tvorivosti človeka (a to nielen pri vyhľadávaní a využívaní informácií). Doterajšie predstavy o tvorivosti ako o nadľudskom "vnuknutí" či výsostne ľudskej a nemodelovateľnej činnosti sa postupne prekonávajú. Tvorivosť sa považuje za schopnosť pretvárať známe podnety a vytvárať z nich nové kombinácie, alebo, naopak, schopnosť skúmať a transformovať pojmové priestory. V obidvoch prípadoch sa na modelovanie môžu použiť moderné technologické prostriedky (výskumy kognitívnej vedy uvádzajú príklady z oblasti hudby, architektúry či výtvarného umenia).

Záver

"Nová" organizácia poznania dokazuje, že knižničná a informačná veda sa čoraz viac približuje k psychológii, filozofii a sociológii. Z nich si však vyberá tie poznatky, metódy a nástroje, ktoré vysvetľujú zložité vzťahy človeka, informácií a informačných technológií, ako aj procesy bezprostredného a sprostredkovaného komunikovania informácií v spoločnosti. Tým sa informačná veda podobá na novšie interdisciplinárne odbory na rozhraní technických a spoločenských vied, ako napr. kognitívna veda, umelá inteligencia. Tento vedný odbor nemožno redukovať na praktickú inštitucionálnu zložku (knižnice v tradičnom zmysle slova). Pojem a praktická realizácia digitálnej knižnice to dokazuje v tom zmysle, že je čoraz dôležitejšie poznávať bohatosť spoločenských vzťahov a kognitívnych procesov obsiahnutých v tvorbe a využívaní poznatkov v akejkoľvek forme, v akomkoľvek priestore či čase, dynamike a flexibilite.

Ukazuje sa, že organizácia poznania v súčasnosti nestačí držať krok s prudkým rozvojom technológií. Tradičné knižničné metódy je potrebné obohacovať a rozvíjať prostredníctvom moderných metód modelovania poznania. Ich spoločné vlastnosti sa prejavujú v zobrazovaní objektu, jeho vlastností vo viacerých rozmeroch a vo vzťahoch objektu k iným objektom a ich zobrazeniam. Naznačuje to obr.1.

Obr.1 Spoločné vlastnosti novších nástrojov organizácie a i odelovania poznania

Pritom si však treba uvedomiť smerovanie organizácie poznania k funkčne užitočnej podpore ľudského rozhodovania, nielen k statickým abstraktným modelom. V tomto zmysle sa organizácia poznania zbližuje s predstavami umelej inteligencie pri konštruovaní agentov podporujúcich tvorivé riešenie problémov v konkrétnych situáciách. Ide teda o také systémy (modely poznania), ktoré slúžia ako sprostredkovatelia so špeciálnymi zručnosťami. Preto sa od univerzalizmu v organizácii poznania treba presunúť k tým situáciám, ktoré môžu byť užitočné a potrebné v sociálnej interakcii a komunikácii poznania. Reprezentácia poznania sa tak okrem interpretácie čoraz viac spája s aktivitou, konaním a kultúrnou podmienenosťou znakov reprezentujúcich poznatky. V umelej inteligencii sa tu aplikujú metódy decentralizácie a behaviorálneho programovania (spoločenstvá reaktívnych zložiek). Od individuálnych vlastností poznania sa postupne prechádza na úroveň kolektívnu, so vzťahom k prostrediu a začlenenosťou v realite. Organizácia poznania by mala postupne prijímať do svojich nástrojov tieto a ďalšie spoznávané faktory ľudského poznania, vrátane analógií a metafor.

V budúcnosti bude mať na rozvoj organizácie poznania vplyv niekoľko vedných a praktických odborov, okrem umelej inteligencie a kognitívnej vedy aj filozofia mysle, teória interpretácie, semiotika, sociálna komunikácia a interakcionizmus. V každom prípade však od "zaprášených" schém vychádza organizácia poznania a s ňou aj informačná veda smerom k človeku a jeho vzťahom v užitočných problémových situáciách. Aj organizácia poznania by sa mohla inšpirovať novoobjavovanými teóriami osobnosti (Freud, Jung, Fromm) a výsledkami kognitívnej psychológie.

Napríklad sa treba vyrovnať s poznatkom o rovnakom vplyve obidvoch mozgových hemisfér pri kognitívnych funkciách. Doteraz sa vo vzdelávaní a organizácii poznania preferovalo verbálne a analytické myslenie (ľavá hemisféra) oproti neverbálnemu a globálnemu (pravá strana mysle). Novšie výskumy poukazujú aj na rýchlosť, komplexnosť a celistvosť priestorového a perceptuálneho spracovania v pravej časti mozgu a na vzájomné doplňovanie sa obidvoch hemisfér pri spracovaní informácií v ľudskej mysli.

Preto je inšpiratívne uvažovať aj v organizácii poznania o koncepcii duality vychádzajúcej z prirodzeného členenia paralelných spôsobov poznávania na racionálne a intuitívne, konvergenciu a divergenciu, abstraktné a konkrétne, riadené a voľné, lineárne a nelineárne, analytické a holistické, objektívne a subjektívne, sekvenčné a simultánne až po dualitu yin a yang (ženské a mužské) a následné protiklady ako napr. negatívne a pozitívne, tma a svetlo, teplo a zima, podvedomé a vedomé, submisívne a agresívne, atď.

Možnosti využívania rôznorodých podnetov inšpirujúcich organizáciu poznania sa v súčasnosti čoraz viac prehlbujú. Filozofické základy sa prelínajú s technologickými možnosťami a ostáva výzvou pre nás, informačných pracovníkov, prispieť do týchto výskumov metódami, poznatkami a skúsenosťami knižničnej tradície. Spoluprácou s inými informačnými profesiami tak môžeme pomôcť vytvoriť novšiu, modernú a efektívnu organizáciu poznania.

Literatúra

[1] Ricoeur, Paul. Teória interpretácie : diskurz a prebytok významu. Bratislava : Archa, 1997. 135 s. ISBN 80-7115-101-7.
[2] Steinerová, Jela. Teória informačného prieskumu. Bratislava: SlTK-CVTI, 1996. 262 s. ISBN 80-85165-58-9.
[3] Minsky, Marvin. Konštrukcia mysle. Bratislava : Archa, 1996. 103 s. ISBN 80-7115-107-6
[4] Kelemen, Jozef. Strojovia a agenty. Bratislava : Archa, 1994.109 s. ISBN 80-7115-089-4.
[5] Steinerová, Jela. Tvorba informačných produktov : Nové prístupy informačnej vedy. Bratislava : CVTI, 1998. 130 s. ISBN 80-85165-73-2
[6] Steinerová, Jela. Význam informačnej analýzy v informačnej spoločnosti. In: Zborník FiFUK. Knižničná a informačná veda. 17. Bratislava : UK, 1998, s. 37-58.
[7] Steinerová, Jela. Interpreting Knowledge in Information Science. In: Knowledge Management und Kommunikationssysteme. ISI´98. Hrsg. H. H. Zimmermann, V. Schramm. Konstanz : UVK, Univ.-Verl. Konstanz, 1998, s. 143-153.
[8] Pstružina, K. Svět poznávání : K filozofickým základům kognitivní vědy. Olomouc : Nakladatelství Olomouc, 1998. 183 s. ISBN 80-7182-074-1.
[9] Borgman, C. et al. UCLA-NSF Social Aspects of Digital Libraries Workshop: Final Report. http://www-lis.gseis.ucla.edu/DL/UCLA_DL_Report.html